Jeseň rozsypala na breh zlato a dovolila slnku, aby sa v ňom ešte chvíľu prehrabávalo. Konáre sa skláňajú nad vodu a šepkajú Váhu svoje spomienky na leto. Chodník pod lístím sa nikam nenáhli – vie, že lúčenie potrebuje čas.
Most vystiera ponad rieku svoje ramená a drží brehy pri sebe. Pod jeho oblúkmi plynie nebo rozlámané na drobné vlny a jeseň doň púšťa zlaté listy. Len strom na brehu zostáva stáť a čaká na niekoho, kto mu kedysi sľúbil návrat.
Motorka ešte odpočíva pri rieke a jesennému slnku nastavuje svoj chróm ako zrkadlo. Keď zvuk motora rozvlní ticho, most so zlatými stromami zostane za chrbtom. Lúčenie má podobu posledného obzretia.
Fotografie: Miroslav Mierny
Text: Lenka Danisová
fotograf zachytil jesennú náladu v Seredi