Koľko sĺz musela vyplakať, aby sa z nich stalo slané jazero menom Mizéria?
***
Pomaly, nenápadne, deň za dňom… Ani nevedela ako, zrazu sa ocitla na úplnom dne.
Brodila sa bahnom, ktoré pri každom kroku zákerne vypúšťalo kal a špinu. Tie ju celú zahaľovali a znemožňovali jej výhľad. Hoci bahno na dne jazera bolo husté ako tekuté olovo, zaryto sa ním brodila, aj keď každým ďalším pohybom strácala silu.
Bola presvedčená, že takto je to dobre, že ona vládne živlom, a nie naopak. Niekde vzadu, v najtajnejšom kútiku jej duše, spalo niečo nesmierne krehké a slabé. Nevenovala tomu pozornosť. Bola sústredená len na to, aby sa hýbala dopredu. Bola to však len ilúzia, ktorú si vyfabulovala, aby ospravedlnila svoje konanie. Najprv pred ostatnými a potom hlavne sama pred sebou.
Dno Mizérie bolo zbrázdené cestičkami, ktoré v ňom vyšliapala. Tvorili zúfalú spleť a viedli odnikiaľ nikam. Ich chaotická mapa bola obrazom toho, že sa neustále pohybovala v zajatí bludného kruhu.
***
Dlho, nekonečne dlho jej trvalo, kým si uvedomila, že už hlbšie klesnúť nemôže. Premkla ju hrôza, akú dovtedy nikdy nezakúsila. Najprv sa obzrela okolo seba. Z posledných síl, ktoré jej ešte zostali, sa snažila zorientovať. Čo tu robím? Ako som sa sem dostala? A prečo sa cítim taká prázdna a bezmocná? Hlavou jej vírili neodbytné otázky a dobiedzali ako roj otravných múch.
Prvýkrát sa pozrela hore. Vtedy uvidela, aký vysoký vodný stĺpec má nad sebou! Hladina bola nedosiahnuteľná. Matne sa vlnila tak ďaleko, že slnečné lúče nedokázali preniknúť tam, kde stála. Hoci bola veľmi, veľmi dlho v tme, cítila, že tam hore je deň. Pri spomienke na slnkom zaliaty život nad hladinou sa v nej čosi zlomilo.
Ten zlom bolel. Cítila sa ako vtedy, keď mala štyri či päť rokov. Dostala čokoládu zabalenú v lesklom, šuchotavom celofáne. Chcela ju celú zjesť. Vtom niekto prišiel, tabličku jej vzal a zlomil napoly. Jednu polovicu dostala ona a druhú… Už si nepamätala, komu sa ušla druhá polovica. Pamätala si len zvuk lámania čokolády a bolesť, ktorá s ním prišla.
Teraz pochopila, že cesta z Mizérie nevedie po rovine zakaleného dna, ale priamo nahor k hladine. Hm, hladina. Nad ňou je svetlo. A teplé slnečné lúče. Všetko pekné, čo sa s tým spájalo, bolo také vzdialené! Spustila sa v nej obrovská vlna ľútosti nad sebou a nad tým, v čom sa práve nachádzala. Aj nad strateným životom nad hladinou. Nad premárnenými silami, premrhaným časom a nad tým, že už zrejme klesla príliš hlboko na to, aby sa dokázala z Mizérie vynoriť. Emócia ňou lomcovala tak silno, že sa v nej zobudilo to krehké a slabé, čo v nej dovtedy spalo. Bola to nádej.
***
S prebudenou nádejou v nej ožili ťažké spomienky. Ako v zrkadle v nich videla poslednú fázu svojho života nad hladinou. Vtedy stála v Mizérii po kolená. Bezpečný breh sa jej za chrbtom pomaly vzďaľoval. Vodu mala po pás. Bola ľadová a nemilosrdne ju bodala na koži. Ale ona na to nedbala. A nepočúvala nástojčivé hlasy, ktoré k nej prenikali z brehu. Boli iba slabou ozvenou zanikajúcou v mozgovej hmle. Volali na ňu a prosili ju, aby sa vrátila. Dávno bola odpojená sama od seba, a tak stratila zdravý úsudok a schopnosť počúvať. Už bola po krk vo vode. Pri ďalšom kroku sa pod ňou náhle otvorila obrovská vodná priepasť… V momente, keď klesala ku dnu, stratila posledné omrvinky kontroly nad svojím telom, mysľou, životom.
***
A teraz bola tu. Na dne vlastnej Mizérie. Oči sa jej zaliali slzami. Dá sa vôbec plakať pod hladinou? „Hlúpa otázka,“ pomyslela si. Tá úvaha bola rovnako smiešna ako dilema, či sa dá spotiť pod sprchou. Pousmiala sa nad tou predstavou. Nežne si ovinula ruky okolo pliec a dlaňami si pomaly pohladila studenú kožu. Dovolila si chvíľu oddýchnuť. Prvýkrát si pritom nič nevyčítala.
Jazero sa začalo meniť. Aj v nej nastala zmena. Rozkvitla jej v hrudi ako krvavočervená ruža. Rozhodla sa, že chce ísť na hladinu. Zaprela sa a prudko trhla nohou smerom hore. Dno Mizérie sa zachvelo, okolo kolien sa jej zdvihol hustý oblak kalu. Noha zostala na mieste. Skúsila to znova. Silnejšie. Bahno ju nepustilo.
Na okamih zavrela oči. Nemalo to zmysel. Ani teraz, keď už vie, kadiaľ vedie cesta. Najradšej by sa znovu pohla po niektorej zo svojich vyšliapaných cestičiek. Tam aspoň vedela, kam položiť chodidlo. Strach zo straty známeho prostredia bol paralyzujúci. Akúkoľvek zmenu vítala ako nepriateľa.
Cez vodu k nej prenikol hlas. Slová nerozoznávala, ale ten hlas poznala. Kedysi ju volal späť na breh. Tentoraz sa pozorne započúvala. „Neviem, ako odtiaľto vyjsť,“ povedala potichu. Potom to zopakovala hlasnejšie.
Odpoveď neprišla hneď. Čakala a pritom si uvedomovala, že kŕčovito zatína päste, až jej belejú hánky.
„Počujem ťa. Skús najprv jednu nohu. Pomaly.“
Chcela mať voľné obe nohy. Hneď. Chcela byť už hore. Povolila zovretie pästí. Počkala, kým sa kal trochu usadil. Potom opatrne pohla pravým členkom. Iba kúsoček. Bahno ju ťahalo späť, no tentoraz nerobila prudké pohyby. Chvíľu vydržala a skúsila to znovu.
Keď sa jej podarilo uvoľniť pätu, neveriacky sa pozrela dolu. Úzkou medzierkou okolo chodidla pretekala voda.
Bolo to málo, tak málo! Sotva si mohla byť istá, že sa to vôbec stalo. Nechala nohu chvíľu odpočívať a potom pokračovala.
Prichádzali aj také dni, keď sa jej zdalo, že bahno drží pevnejšie než predtým. Vtedy znovu volala. Už nečakala, kým jej zostanú posledné sily. Niekedy potrebovala poradiť, inokedy len počuť, že na brehu stále niekto je.
Postupne dokázala uvoľniť aj druhú nohu. Voda okolo nej sa čistila. Cez priezračnejšie miesta zazrela pred sebou svoje vystreté ruky a nad nimi vzdialené svetlo.
Jedného dňa pohla chodidlami a nenarazila na dno. Zľakla sa. Mimovoľne ho začala hľadať špičkami. Potom sa zarazila a zdvihla hlavu k hlasu, ktorý k nej prenikal zhora.
Pomaly pohla rukami. Cítila sa oveľa ľahšia, slobodnejšia. Svetlo bolo o čosi bližšie. Pomaly, ale isto, stúpala hore.
Keď sa vynorila nad hladinu, prudko sa nadýchla. Bolo to ako reflex. Ako neriadená strela, ktorá ju zasiahla. Nečakala to. Zľakla sa a cítila sa neistá. No s prvými dúškami priezračného vzduchu v pľúcach sa v nej rozhostil pokoj. Rozprestrel sa v nej, i pod ňou a okolo nej ako záchranná sieť, pevne prichytená k brehu. Ten bol ešte ďaleko, ale ona vedela, že to tak má byť. Mala v sebe nádej, že ju ešte čaká niečo pekné. Chce to len čas.
Denné svetlo ju oslepovalo a oči rezali. No napriek tomu (alebo žeby práve preto?) spozorovala na hladine zvláštny jav. Tam, kde na vodách jazera skákali slnečné lúče, sa trblietali hviezdy a nad hladinu vystreľovali gejzíry iskričiek. Pripomínalo jej to nebo v televíznej zvučke s deduškom Večerníčkom, na ktorú si pamätala z detstva.
Dnes sa jej jazero už nevolá Mizéria. Má nové meno: Sebaláska. Miesto, v ktorom bola sama sebe väzňom, sa postupne stalo priestorom, kde dokáže žiť.
Autorka: Mgr. Lenka Danisová, PhD., šéfredaktorka
***
Poviedka je venovaná poradenskému centru Budúcnosť v Nitre, menovite pani riaditeľke doc. PhDr. Ľube Pavelovej, PhD. a jej úžasným kolegom. Sú ako hviezdy na hladine života ľudí, ktorí sa rozhodli odraziť od dna.
***