Človek zmietaný búrkami života. A predsa hrdo a pevne stojí. Ukazovateľ smeru.
Človek zmietaný búrkami života
Svoje najlepšie roky má už za sebou. Keď sa naňho pozrieš, vidíš to jasne. Nepochybuješ. No neľutuj ho. On to nečaká, on to vôbec nepotrebuje. Nezaujíma ho, čo si o ňom myslíš. On vie svoje. Vie najlepšie, čím všetkým si prešiel a aké stopy to na ňom zanechalo. Vonkajšie vplyvy naňho dorážali a snažili sa ho zlomiť. On je však nezlomný. Prečo? Lebo sa tak sám rozhodol. Lebo mu je už dávno jasné, že v tomto živote nemôže očakávať len bezvetrie a jasnú oblohu.
Áno, boli chvíle – a nebolo ich málo – keď ho príjemný vánok nežne hladil a celé okolie sa šťastne usmievalo. Vtedy bolo ľahko žiť a rásť.
Ale boli aj chvíle – a tiež ich nebolo málo – keď bolo veľmi ťažké odolať burácaniu a ranám doliehajúcim zo všetkých strán. Vtedy mal dve možnosti: buď sa začať ľutovať a podvoliť sa, alebo zaťať zuby, pozbierať v sebe posledné zvyšky síl a odolať. Vybral si druhú alternatívu.
Dnes vie, že hoci to bolo často kruté, stálo to za to. Každou ďalšou búrkou, ktorou sa nedal zlomiť, zosilnel. Odrazilo sa to na jeho zovňajšku, ale vnútorne ho to posunulo ďalej. Aj v tom najväčšom hromobití rástol nielen fyzicky, ale hlavne vnútorne.
A predsa hrdo a pevne stojí
Je to úchvatné a obdivuhodné.
Keď sa k nemu priblížiš, prihovor sa mu s úctou. Daj mu prirodzene pocítiť, že si ho vážiš, ale nepodkladaj sa mu, ani ho afektovane neveleb. On sa na teba nedíva zvrchu, ako sa ti to na prvý pohľad zdá. Úprimne k nemu vzhliadaj, no vedz, že on ťa berie ako seberovného. Nič ti nevnucuje. Nič ti nedokazuje. Len hrdo a pevne stojí. Nie je to žiadny zázrak. Ak za zázrak nepovažujeme pevné zakorenenie a vnútornú silu a pružnosť. Z nich totiž vychádza jeho zdravá hrdosť a pevnosť.
Korene má ukotvené v strede svojho vesmíru. Ten stred nie je tam vonku, ako by sme si mohli myslieť. Je v ňom samotnom. Šťastie, radosť a silu musí totiž človek hľadať vo svojom vnútri. On by ti o tom vedel rozprávať! Aj to rád urobí, ak ho o to poprosíš a budeš pozorne načúvať.
Možno ti povie aj o tom, že oná pružnosť, vďaka ktorej zostal nezlomný, spočíva v schopnosti vyhodnotiť situáciu, uvedomiť si svoje aktuálne možnosti, eliminovať strach, vyhnúť sa panike, nepodľahnúť bolesti a sebaľútosti a konať.
Niekedy aj nekonanie prinesie blahodarný výsledok. Hlavne ak by aktivita znamenala ísť hlavou proti múru alebo sa v pomätení mysle postaviť čelom proti blesku. To nie je hrdinstvo. To je bláznovstvo s fatálnymi následkami. Ak by si sa ho spýtal, ako sa dokázal vyhnúť nerozvážnemu konaniu, odpovedal by ti, že vždy mu pomohlo, ak v bol kritických chvíľach zameraný na to, čo je „teraz a tu“.
Ukazovateľ smeru
Ešte raz sa naňho pozri. Vidíš to? Niekto by povedal, že je ošľahaný, nahnutý, že ho to ťahá do jedného smeru, lebo je slabý. Všetko je otázkou nášho postoja, uhla pohľadu a toho, ako to budeme interpretovať.
Povedzme si, že práve tou vonkajšou opotrebovanosťou je krásny. Už vieme, že to nie je prejav jeho slabosti. Stojí ticho, bez jediného slova. Stojí pevne. A ukazuje ti smer. Precíť jeho energiu. Vnímaj jeho vnútornú silu. Ulož si v hlave všetko, čo o ňom už vieš, ešte raz sa naňho s láskou pozri a vykroč.
„Dívať sa na obraz nezaujatými očami a odvážiť sa vydať na cestu objavov je omnoho ťažšia, ale oveľa vďačnejšia úloha. Človek nemôže nikdy dopredu povedať, čo si z takejto výpravy prinesie.“ (Gombrich, 1989, s. 30).
„Osobná interpretácia je právo diváka na svoj vlastný názor a osobný zážitok z umeleckého diela,“ (Pondelíková, 2015, s. 31).
GOMBRICH, E. H. 1989. Příběh umění. Praha: Odeon, 1992. 558 s. ISBN 80-207-0416-7.
PONDELÍKOVÁ, R. Metódy a formy interpretácie výtvarného diela a ich použitie v procese výtvarnej edukácie. Bratislava: Metodicko-pedagogické centrum, 2015. 64. s. ISBN 978-80-565-0641-7.
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
viac o autorovi obrazu: Martin Tamásfi
Ďalšie interpretácie obrazov Martina Tamásfiho si môžete prečítať TU.