Hrdina. Vyrysovaná postavička v kostýme Supermana, Batmana či Spidermana. Idol na úvodných stránkach tisícok časopisov. Silný, statočný, zdatný, bezchybný, ba priam dokonalý. Ten môj však nie je dokonalý. Nenosí kúzelný plášť ligotavý ako posledné záblesky slnka za súmraku. Nie je žiaden stereotypný model ani filmová hviezda. Nezachraňuje životy ľudí, ohrozených pliagami spoločnosti, a nezachraňuje ani zvieratá. Zachraňuje mňa.
Chlácholí všetky moje nepokoje na duši. Predstavuje pre mňa nekonečnú bublinu bezpečia. Je mojou vŕbou vo svete zla. Mojou encyklopédiou dobra, v ktorej vždy nájdem odpovede. Je mojím spektrom ľudskosti, ktoré ma každým dňom učí rozoznávať všetky farby láskavosti. Vonia ako ovocný čaj počas zimy, ale aj ako kakao, ktoré ma čaká každé ráno na stole. Znie ako piesne, ktoré sú už len dobrou spomienkou. Ako zvončeky zo zvučky obľúbenej rozprávky, ktoré hladia uši každé nedeľné ráno. Časy strávené vo vyhriatej posteli z páperia s pocitom vznášania sa, akoby to bol iba sen. Je to miesto, kde sa okolo mňa klenú štyri modré oči, ako najčistejšie plesá, ukryté v úpätí hôr. Ich sladká náruč dokáže vysušiť všetky víchrice obáv. Drží ma, pozná ma, zvláda ma, akceptuje ma. Náruč taká nežná, no zároveň pevná. Nežná vďaka jej čarovným plavým vlasom s hnedým odleskom a rukami krehkými a takými jemnými, ako sú zamatové šaty tej najkrajšej princeznej. Pevná pre jeho robustný postoj, ktorý značí velikánsku vôľu zmeniť svet v lepšie miesto a pomáhať aj tým najchabejším bytostiam. „Chrániť, pomáhať a ľúbiť,“ slová, ktorými sa vždy riadil. Také hrejivé a láskyplné teplo. Pokora, zdvorilosť a statočnosť.
Nie vždy som si vedomá svojho šťastia, ktoré mám. Nie vždy si ho vážim a nie vždy ho dávam najavo. No nikdy zaň neprestanem byť vďačná. Za radostné spomienky, milujúce a hodné najširšieho úsmevu na tvári. Za ženu, tú najkrajšiu na svete, neporovnateľnú so všetkými ostatnými ženami v galaxiách. Tú najmúdrejšiu zo všetkých múdrych. Takú nádhernú a pohľadu hodnú. A za muža, toho najdobrotivejšieho zo všetkých mužov na Zemi. Charizmatického, vľúdneho a dobrosrdečného. Moja tvár mi nikdy nebude hanbou, pretože je taká podobná tej jeho.
Dvaja ľudia, jedno miesto. Dvaja ľudia, jedna láska. Tá, ktorá je mojím vzorom. Samozrejme, nie stále zaváňa kvetinami. Všetko má svoje temné zákutia zlých časov, skryté pred zrakom iných. Tie tu vždy boli, sú aj budú. Prejsť nimi je tŕnistá cesta plná žiaľu. Smútok a strach nie sú emócie, ktoré by takým nevinným tváram pristali. Najhorší je na tom hnev. Jemné vrásky na zvraštenom čele a krik tak absurdne prenikavý. Niežeby chceli, ale musia. No slnko uvidíme len vtedy, ak búrku prečkáme. Ak prečkáme všetok dážď, hromy, blesky a krupobitia. Čakanie sa môže javiť ako nekonečné, avšak dá sa prežiť. Tak ako bolo nebu sprisahané, v zdraví i v chorobách, v šťastí i v trápeniach.
Z myšlienky nemať to, čo mám, mi behá mráz po chrbte. Byť stratený vo svete je ten najhorší pocit, ktorý môže človeka postretnúť. Ale mať miesto, kam sa dá vrátiť, je najväčšie svetlo nádeje. Mať miesto v srdci svojich milovaných. To špeciálne miesto, ktoré tam vždy bude. Nie len v ich, ale aj v tom mojom. Dotyk priazne od duší takých nevinných, ľahko zraniteľných, no zároveň tak ohromne silných. Hlavne kvôli mne. Domov pre mňa. Vďačnosť, štedrosť a milosť, ukrývajúce sa v telách iba obyčajných, no svedomím čistých ľudí. Učiacich ma byť tým istým správnym a zároveň rozumným a cieľavedomým človekom. Je to ako záchranný čln, na ktorý keď nastúpim, viem, že ma odplaví správnym smerom. Ako Severka, ktorá mi aj v najtemnejšej noci ukáže tú správnu cestu. Cestu do miesta cnosti. Tam, kde sídli základ môjho srdca. Môj otec a moja matka. Domov cnosti.
Autorka: Simona Ondášová
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová
Autorka týmto umeleckým opisom získala 3. miesto v 3. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2023/24)