Lepšie je chvíľu kráčať vo vlastnej temnote ako vo svetle voľakoho iného. Napriek tomu, že každý jeden človek je previazaný aj so svojimi rodmi, dedinou, mestom, krajinou, národom, ľudstvom, narodil sa tu najmä za seba. Snahou teda nech je spoznať vlastné a skutočné Ja, snažiť sa nadviazať s ním spojenie a udržovať ho. Ono jediné pozná všetky odpovede a hrá v našom živote oveľa väčšiu rolu, ako naše vedomé konanie. V skutočnosti nie sme tými, ako vystupujeme a správame sa. Je to často iba hra na našu bezúhonnosť, vznešenosť, dobro, iba diplomacia a pretvárka, aby sme zapôsobili a neboli odvrhnutí.
Človek, ktorý sa nezaujíma o svoj rast, dostane sa do stavu, ktorý mu neprospieva. Nebude spokojný sám so sebou napriek hmotnému zabezpečeniu, úspechu v práci, fungujúcej rodine. Do tohto rozpoloženia sa dostane aj človek, ktorý sa rozhodol svojou stagnáciou v osobnostnom či duchovnom raste obetovať sa pre vzťah.
Ani toto sa nevypláca, pretože ak si partneri rodinný život dobre zmanažujú, ani jeden nemusí dať bokom svoj koníček či záujem o duchovno. Venovať pár minút denne sám sebe by nemal byť luxus, ale automatické uspokojenie základnej ľudskej podstaty. Jeme, na to nezabudne nik z nás, ale čo tak sa každodenne povenovať vlastnej duši? Nepreháňať to však ani z druhej strany, takže ak si stanovíte ciele v duchovnej oblasti, neviňte sa, ak občas ustrniete. Nik pri vás nestojí a nebude vás kritizovať alebo hodnotiť. Pre časť okolia aj tak budete radikálni šialenci, kým pre iných víkendoví zaháľači. Žehnajte svoje tempo, vykašlite sa na súdenie od druhých. Tí, čo vyslovujú kritiku, väčšinou nerobia nič.
To, čo milujeme alebo naopak nenávidíme, alebo máme strach z toho a je pre nás výzvou, to je pre nás aj cesta. Čo s nami nemá interakciu a je nám ľahostajné, sú záležitosti, ktoré nám nemajú čo odovzdať. Skúsenosti z nich sú už dávno v nás, tieto typy skúšok sme už prežili a vzali si z nich múdrosť. Alebo ešte nie sme pripravení stráviť ich, a tak sa nám ešte neukazujú, nemajú sa zatiaľ udiať.
Buďte sami sebe najlepším priateľom, neodsudzujte sa ani sa netlačte k nadmerným výkonom. Dieťa vo vás baží po pochvale, pozornosti, ktorej sa mu ešte aj v dospelosti nedostáva, tak ste ho zahnali do kúta a zahriakli.
Všetko, čo robíte so snahou získať uznanie od druhých, míňa vašu dušu, nemá s hodnotnou sebapremenou nič spoločné a lekcia bude trvať dovtedy, až kým to nepochopíte a nezačnete konečne čosi robiť pre vlastné vnútro.
Prestaňte v kroksách šplhať na Gerlach, je tam zima a ruže tam nerastú. Povedzte otcovi: „Ocino, mám ťa rád takého, aký si. Ale ty ma neprijímaš, nerešpektuješ, že som iný, a preto mám aj iný pohľad na svet. Tak sa na čas od teba vzdialim. Prežívam ťažké obdobie a teraz je pre mňa nevyhnutné obklopiť sa ľuďmi, ktorí ma podporia.“
Učte sa vhodne ukladať slová. Staňte sa majstrami v pomenovaní pravdy. Získajte od života štátnice vysloviť skutkový stav tak, aby ste neútočili, ale napriek tomu zasiahli. Zasiahli ľudské srdce, lebo aj to najnecitlivejšie srdce je stále len ľudské a dá sa otvoriť. Nie útokom, ale slovami vyslovenými s láskou a výstižne.
Autor: Pavel „Hirax“ Baričák
Text je úryvkom z knihy, neprešiel redakčnou jazykovou úpravou.
Článok je úryvkom z knihy Pavla „Hiraxa“ Baričáka Šlabikár šťastia 5., Psychický obor – s láskavým súhlasom autora. Viac o knihe nájdete TU.
