fotoreportáž
Niektoré dobrodružstvá sa začnú celkom nevinne: jedným rozhovorom, náhodným stretnutím… alebo jedným letom.
Jozefa som stretol pred tromi rokmi na letisku Kopánka pri Trnave, kde sa venujeme paramotorovému paraglidingu. Nie je to komerčné letisko, je to viac-menej lúka, na ktorej sa stretávajú ľudia, ktorí chcú od života viac než len rutinu. Jozef tam prišiel ako „ten kňaz, čo lieta”. Ale hneď bolo jasné, že je to človek bez pózy, bez veľkých rečí, ktorý rozumie lietaniu aj ľuďom. Postupne medzi nami vzniklo priateľstvo. Úprimné, ničím nepozlátené – také, aké sa medzi pilotmi vytvorí, keď je dobrá letka, ticho počas štartu a rešpekt voči oblohe aj jeden voči druhému.
Pred rokom Jozef medzi rečou poznamenal: „Ak chcete vidieť niečo skutočné, choďte do Hondurasu.“ Najskôr sme sa zasmiali. Ale myšlienka zostala visieť vo vzduchu, a tak sme začali plánovať.
Aj vy sa pýtate, prečo by niekto išiel do krajiny, kde je problém zohnať čistú vodu? Do oblastí, kde sprchovanie je luxusom? Nie kvôli teplej vode, tú zohreje slnko. Stačí, aby vôbec nejaká voda bola. Čerpajú ju tam zo studní, z nádrží, z riek… Ale piť by si ju nemal. Môže vyzerať čisto, ale prináša so sebou zdravotné riziká, ktoré ťa dokážu odstaviť z bežného fungovania na celé týždne. Aj preto si tam ľudia kupujú balenú vodu – ak na ňu majú.
Prečo ísť do oblastí, kde najbližší lekár je päť hodín autom po rozbitých cestách, cez kamenisté stúpania a prašné úseky? Kde elektrina pravidelne vypadáva a niekedy vôbec nie je? Kde plast končí v ohni, pretože pojem triedenie odpadu tam znie ako sci-fi? A kde chudoba nie je vzdialeným výjavom z televízie, ale každodenným spôsobom života?
Takže prečo by našinec išiel do takejto krajiny? Lebo niekedy nestačí vnímať svet cez TV obrazovku alebo monitor počítača. Lebo sú miesta, ktoré ti v tichosti nastavia zrkadlo. A my sme cítili, že to zrkadlo potrebujeme.
Nakoniec sme išli. Boli sme piati: štyria muži a jedna žena. Traja piloti a dvaja nelietajúci súrodenci, ktorí sa k nám pridali s rovnakou túžbou zažiť niečo skutočné. Nešli sme za relaxom. Išli sme za skúsenosťou, ktorá sa človeku vryje pod kožu. Do krajiny, ktorá ťa bez slov upozorní na všetko, čo doma berieš ako samozrejmosť.
Autor textu: Daniel Hozák
fotografie sú zo súkromného archívu Daniela Hozáka a sú publikované s láskavým súhlasom ostatných autorov (viď nižšie)
Autori fotografií:
Daniel Hozák
Drahomír Kohút
Dominika Kohútová
Miroslav Smolinský
Jaroslav Hečko
Viac sa dozviete v pripravovanom Srdečnom rozhovore. Daniel Hozák sa s nami podelí o najsilnejšie zážitky z Hondurasu, opíše cestu džungľou a skúsenosť s Tichým oceánom, porozpráva o tom, ako ich vnímali domáci obyvatelia, ako im chutila strava, akú rolu zohráva kresťanstvo v životoch tamojšieho obyvateľstva, aká je tam životná úroveň a mentalita ľudí, pozrieme si spoločne ďalšie fotografie a videá z Hondurasu.
Jazyková korektúra: Lenka Jalilah