Neviem, možno je to iba môj prípad, keď som sa načisto stratila sama v sebe, vo svojich pocitoch. Ako malá som si totiž myslela – aspoň tak to bolo vykreslené vo všetkých filmoch – že príde princ na bielom koni a ako mávnutím čarovného prútika zaženie moje myšlienky.
Myšlienky o mojich nedostatkoch, o tom, čo mi chýba, a o tom, čoho je, naopak, veľmi veľa.
Myslela som si, že tým, že ma bude neskonalo ľúbiť a bude mi neustále prejavovať lásku kyticou kvetov alebo čokoládou, mi zvýši sebavedomie a ja sa začnem mať rada. Myslela som si, že začnem mať rada to, čoho je málo, aj to, čoho je, naopak, veľmi veľa, pretože to všetko bude ľúbiť on. Možno preto som sa tak hnala za svojou prvou láskou – za tým, aby ma niekto ľúbil a vyliečil všetky moje komplexy.
V skutočnosti som však nikoho nechcela. Chcela som si ešte užívať svoj živôtik, bez starostí s chlapcami a bez starostí v láske. Samozrejme, že ma lákala predstava objímaní s chalanmi, pusiniek pod hviezdami s lícami sfarbenými dočervena od zimy, držanie sa za ruky v snehu aj v teple… To všetko ma ako (skoro) každé dievča lákalo. Veď koho nie?
Odrazu to prišlo. Moja prvá láska s mojím prvým vzťahom, ak sa to tak dá v takom veku nazvať. Moje prvé pusinky, objímanie a držanie za ruky. Moje prvé problémy v láske a slzičky, ale aj moje prvé starosti s nedostatkami a s tým, že ich nedokázal napraviť. Nedokázal napraviť moje myslenie o sebe. Bola som tichá, sedela som v kúte… Nebola som takou, akou som chcela byť. A všetko som dávala za vinu jemu.
Rozišli sme sa. Samozrejme, že áno. Snáď ste nečakali, že sa mi nejakým zázrakom vyčistí zrak a zostaneme spolu naveky. Ak áno, na jednu stranu je to milé – tiež som si to myslela – ale na druhú stranu sa ešte máte čo učiť.
Viete si hádam predstaviť, ako to býva v spoločnosti po rozchode. Každý sa vás snaží utešiť slovami: “nie je to tvoja chyba, venuj čas sebe, blablabla…”, ako keby to celé bol len prehrešok, navyše môj. Nestačilo, že som sa cítila už dosť vinná? Jasné, že som chybu kládla na plecia sebe, akoby aj nie? Lenže dôležité je uvedomiť si, že chyba je vždy na oboch stranách, nie iba na jednej. Po čase som totiž prijala tú svoju a prijala zároveň aj fakt, že môj vtedajší vyvolený nebol správny človek v nesprávny čas, ale úplne nesprávny človek asi aj v nesprávny čas. Pre upresnenie, nebol zlý, ale ako sám povedal, nášmu vzťahu chýbalo niečo z mojej strany rovnako ako aj z jeho. Len som na to nevedela prísť včas. Stále som však rada, že bol tento človek v mojom živote, pretože mi pomohol uvedomiť si niektoré celkom dôležité veci a tiež mi vedel dať aspoň na chvíľu pocit, že som milovaná a že som v bezpečí.
V každom prípade ide o to, že moje sebavedomie začalo stúpať. Prečo? Netuším. Prišlo to akosi prirodzene. Všetci poznáme tie „porozchodové fázy“, kde jednou z nich je „vyjednávanie“. Je to fáza, v ktorej sa o seba začneme starať, krajšie sa obliekať, urobíme si niečo s vlasmi alebo sa jednoducho zmeníme.
Ja som sa zmenila tiež. Najprv kvôli nemu, neskôr kvôli sebe. Ako keby som sa snažila zo seba zmyť a odstrániť každú stopu po tom, že bol v mojom živote. Alebo skôr to, že už v ňom nie je.
V hlave sa mi stále prehrávala veta, ktorú mi povedal po našom rozchode.
Nikdy sa neľutuj.
Po čase som to začala brať už nie ako bolestivú vetu, ktorá v danej situácii znela horšie ako skutočne je, ale ako svoju mantru. Už mi nezáležalo na tom, kto to povedal a kedy. Šlo o to, že to bola pravda. Vlastne stále je.
Vďaka tejto vete som sa naučila vnímať samu seba lepšie, krajšie. Naučila som sa neľutovať sa.
Moje celkové myslenie sa zmenilo. Veď prečo sa oni môžu správať takto a ja nie? Čo je na tom zlé?
Nič, však?
A o tom to celé je.
Autorka: Vanessa Zara Kráľová
jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová