Prežíva muž rozchod ľahšie než žena?

Ako muž prežíva rozchod? Je pravda, že sa z rozchodu spamätá rýchlejšie a nezraní ho tak ako ženu? Na tieto otázky sa pokúsim odpovedať z pozície muža, ktorý má za sebou niekoľko rozchodov, a ponúknem vám aj závery prameniace z mojich skúseností z praxe terapeuta.

Hovorí sa, že ženy dokážu lepšie ustáť fyzickú bolesť, pretože im je daná úloha rodiť deti. Naproti tomu vraj muži lepšie zvládajú psychickú bolesť. Pod pojmom „zvládajú“ mám na mysli proces, v ktorom dotyčná osoba vnútorne spracuje psychický diskomfort tak, aby ním na vonkajšej úrovni nebola výrazne limitovaná.

V našom sociokultúrnom prostredí je zažitá stereotypná predstava špecifických vzorcov správania po rozpade partnerského zväzku, pričom tieto vzorce sa naprieč pohlaviami zásadne líšia. Žena počas prvých dní plače, smúti, je nešťastná. Potom nadíde fáza vyrovnávania sa s rozchodom. Napokon začne znovu normálne žiť, užíva si na večierkoch, na stretnutiach s kamarátkami, venuje sa sama sebe. U muža je to opačne. On si užíva hneď po rozchode, potom si uvedomí, čo sa vlastne stalo, a až v poslednej fáze smúti za tým, o čo prišiel. Takýto scenár nám často prezentujú aj sociálne siete a rôzne webové stránky či blogy.

V súčasnosti mám na terapiách mnoho klientov, ktorí riešia nefunkčné partnerské vzťahy alebo rozchody. Sú medzi nimi aj ženy, aj muži. Urobil som si štatistiku a na základe vyhodnotenia výsledkov nemôžem jednoznačne potvrdiť, že muž znáša rozchod lepšie. Tieto aspekty by som preto nerozlišoval na základe pohlavia. Každý z nás je iný, a preto každý prežíva rozchod inak – bez ohľadu na pohlavie.  

K rozpadu vzťahu dôjde buď tak, že sa obaja zhodnú, že to už ďalej nemá zmysel, alebo rozchod iniciuje len jeden z páru. Stáva sa, že ak zo vzťahu odíde žena, muž dlho nechápe jej dôvod alebo si nechce pripustiť, že to mohla byť aj jeho chyba. Ale funguje to aj opačne. Teda všetko záleží na tom, aký je človek vnútorne zrelý, ako má nastavené priority, aké životné hodnoty uznáva. Podľa toho sa vyrovnáva s rozchodom.

Na základe vonkajších ukazovateľov môžu mať ženy pocit, že muž sa s rozchodom vyrovnáva ľahšie. Žena emocionálne spracúva psychickú ranu ťažšie než muž. Z hľadiska svojho prirodzeného vnútorného nastavenia má tendenciu v sebe problém neustále riešiť, rozpitvávať, kladie si nekonečné množstvá otázok typu: Čo som mohla urobiť inak, lepšie? Prečo mi to urobil? Ako je možné, že sa nám to stalo? Muž dokáže emocionálnu bolesť spracovať rýchlejšie ako žena. Väčšinou sa uchýli k mechanizmu potlačenia bolesti namiesto toho, aby si problém sám v sebe vyriešil. Takto si so sebou traumu ťahá ďalej, prenáša ju do nového vzťahu a často si to ani neuvedomuje. No opätovne zdôrazňujem, že skutočnosti spomínané v tomto odseku nie je možné zovšeobecňovať výlučne na jedno pohlavie. Aj tu platí ono známe porekadlo, ktoré hovorí, že hodnotu toho, čo sme mali, si uvedomíme až potom, keď o to prídeme.

Foto: Michal Vincent

Keď spoločne s klientmi pátrame po hlavnej príčine rozpadu ich vzťahu, väčšinou je problémom fakt, že muž je naprogramovaný na to, že je živiteľom rodiny, po príchode domov z práce je unavený a nemá chuť čokoľvek s partnerkou riešiť. Tým, že sú obaja pracovne vyťažení, spolu nevládzu komunikovať. Ak sú navyše v domácnosti aj deti, partneri na seba už vôbec nemajú čas a začnú sa jeden druhému vzďaľovať.

Sám za seba môžem povedať, že mám šťastie a zároveň česť poznať, čo to znamená mať životného partnera. Pochopil som aj to, že dvom sa ide životom ľahšie. Funkčný partnerský vzťah nie je len o tom, že každý z nás má striktne zadefinované úlohy, ktoré zásadne musí plniť. Že to, čo má robiť žena, by mala robiť len žena; a to, čo má robiť muž, by mal robiť výlučne muž. A že jeden sa nemá druhému do jeho genderových rolí starať. Aby boli obaja šťastní a žili v plnohodnotnom vzťahu „kým nás smrť nerozdelí“, je treba, aby robili isté aktivity spoločne. Keď žena varí, muž má byť pri nej a pomáhať jej. Keď upratuje, takisto jej má pomáhať. Je jedno, ktorý z nich koľko zarába, do rodinného rozpočtu prispievajú obidvaja. Ak žena zarobí menej, neznamená to, že sa aj menej narobí, a teda nemá právo byť večer unavená – že na to má právo len muž. Všetky bežné činnosti týkajúce sa chodu domácnosti by mali vykonávať spoločne. Mňa osobne baví variť. Takže raz navarím ja, inokedy moja partnerka. Keď obaja prichádzame domov v rovnakom čase, tak sa spoločne zúčastňujeme všetkých bežných domácich prác, ktorých výsledky máme my muži tak radi, teda že je navarené, upratané, vypraté, ožehlené. V zdravom partnerskom zväzku by to nemalo vyzerať tak, že celý týždeň fungujeme oddelene, lebo každý máme svoje povinnosti, a v konečnom dôsledku na seba vôbec nemáme čas, ale cez víkend to chceme dohnať. Preto si vymyslíme napríklad výlet. Áno, toto je veľmi fajn – myslím spoločné zážitkové víkendy! Ale nemali by predstavovať náplasť na ranu, ktorá bolí, lebo inak si k sebe nevieme nájsť cestu. Pri bežných aktivitách totiž vidím a vnímam, ako ten druhý reaguje, ako sa správa. Keď sme pravidelne spolu, utužuje to náš vzťah. Eliminujú sa nedorozumenia, a keď dôjde ku konfliktu, nevyhrotí sa do hádky. V opačnom prípade sa totiž v skutočnosti nehádame o probléme, ktorý je spúšťačom hádky (môže to byť hlúposť, napríklad vynesenie smetí), ale v podtóne do nej nalievame všetky svoje nevypovedané krivdy. Ženu hnevá, že je na všetko sama, muža hnevá, že je na všetko sám…

Ak je pre partnerov komunikácia prebiehajúca pri spoločnom vykonávaní domácich prác úplne bežná, bez problémov dokážu vyriešiť zásadné veci, ktoré život prináša. Napríklad ako naložiť s financiami alebo kam dať deti do školy. Pri akomkoľvek väčšom životnom rozhodnutí, ktoré by malo byť spoločné, lebo sa týka oboch, sa potom nevyskytnú nevypovedané myšlienky typu: Načo to budem hovoriť? Aj tak ma nebude počúvať. Dobre viem, čo mi na to povie.

Ak máte pocit, že váš vzťah nefunguje, že sa z neho vytratila iskra a stal sa rutinným, skúste si v hlave prebrať niekoľko dôležitých zásad:

1. To, čo sa nepáči mne, nerobím druhému.

2. Riadim sa tým, čo vyžadujem od svojho partnera.

3. Pri riešení problému začínam vždy od seba. Nechce so mnou tráviť čas? Nemá na mňa chuť? Čo robím pre to, aby to bolo inak? Dávam partnerovi najavo, že je pre mňa dôležitý? Že s ním nie som len preto, aby uspokojoval moje potreby? Je v tom láska? Chcem s ním byť a zažívať s ním každodenné aj sviatočné chvíle, lebo ho milujem?

4. Komunikujte. Viem, že o potrebe komunikácie sa teraz hovorí všade, a vy sa možno teraz chytáte za hlavu so slovami: „Bože, aj tento o tom zase píše!“ Ale ono to skutočne funguje!

Milí muži, ak budete vidieť, že vaša partnerka varí, upratuje alebo akýmkoľvek spôsobom zabezpečuje chod domácnosti, ponúknite jej svoju pomoc. Milé ženy, zaujímajte sa o svojho partnera, aj keď robí bežné „mužské“ veci. Obaja potom zrazu vo všetkom uvidíte aj toho druhého. Zistíte, že je v domácnosti prítomná energia aj sila vás oboch. Zrútia sa všetky bariéry, odstránia sa akékoľvek tajomstvá, prestanete sa vnímať ako „ja a on“ alebo „ja a ona“, zrazu budete „my“. Zavládne medzi vami obrovská viera a dôvera, otvorí sa komunikačný kanál a výmena informácií už nebude musieť byť nasilu vyprovokovaná. Pri rozhovoroch zrazu stratíte pojem o čase. Vaše dialógy nebudú pätnásťminútové, ale budú trvať aj hodinu a pol, možno dve až tri!

Rozhovorom so svojou partnerkou dokážem stráviť aj tri hodiny. Pritom téma, ktorá bola obsahom rozhovoru, nebola umelo vyvolaná. Jednoducho sme sa začali rozprávať, sami od seba, potom sme prirodzene začali rozvíjať ďalšie témy a zrazu sme si uvedomili, že sú dve hodiny ráno a my sa stále rozprávame!

Na záver by som rád zhrnul dnešnú tému takto:

1. Každý z nás je iný, preto každý prežíva rozchod inak. Zväčša to nesúvisí s pohlavím.

2. Keď odo mňa odíde partner a povie mi dôvody, musím sa zamyslieť nad tým, či bola chyba iba na jednej strane, alebo na obidvoch.

3. To, ako sa muži alebo ženy po rozchode správajú, je vonkajšia demonštrácia vnútorného spracovania životnej zmeny, ktorá ale nemusí vždy verne odrážať skutočnosť. Nikdy nevieme, čo človek vo svojom vnútri naozaj prežíva. Ak sa aj komukoľvek otvorí (najlepšiemu kamarátovi, rodičom, priateľom…), nikto úplne nepochopí, ako presne to cíti. Preto neposudzujme človeka po rozchode na základe toho, čo robí, aj keď sa nám to nemusí páčiť. Nevieme, čo v skutočnosti prežíva, a mnohokrát to nevie ani on sám, lebo to nedokáže adekvátne spracovať. Môže robiť veci, ktoré sú z nášho uhla pohľadu hlúposti. Ale robí ich preto, aby dokázal bolesť nejakým spôsobom uchlácholiť, aby bol schopný štandardne žiť ďalej. Pomáha mu to. Sú to jeho nástroje pomoci sebe samému.  

4. Aby sme nemuseli spracúvať bolestivý rozchod, je lepšie sa mu vyhnúť. Robme veci spoločne, milujme sa, komunikujme a vždy začínajme od seba. Venujme sa pravde a buďme k sebe úprimní.

5. Urobme všetko pre to, aby sme obaja chodili do domáceho prostredia s radosťou a žili v ňom spokojný život.

Želám vám veľa trpezlivosti a múdrosti, milí čitatelia!

Autor: Bc. Ivan Kozai