„V šate mračien ženy hrubo odeté, brali sa na páračky. Hoc by im padlo vhod ľahnúť si a rozprávať sa. Len tak, to sa nerobilo. Šli, hoc unavené po celom dni, dlho kravy pásli. Kúsok popršalo, seno zakrývali. Nálada za stolom v drevenici sesternice Boženy ich vždy priviedla k úsmevu. Ruky pracovali, perá trhali, bolo treba dcéram darovať, ženú a berú sa na vydaj. Do vienka perinu a vankúše každej treba. Popri práci „průpovídky“ staré matky rozprávali, o čertoch, o diabloch, o nebesách, o čaroch. A deti v prítmí na stolčeku v pokoji krčili sa, pozorne počúvali. Dnes by za to biedu matky dostali, nie sú v súlade s modernou výchovou.“ Z každej strany počúvame: K deťom sme úprimní… Deti nestrašíme… Držíme sa rozumu.. Vítané sú Montessori rozprávky pre deti a o deťoch…
Časy, ktoré poznám len z rozprávania starej mamy, by som chcela vrátiť a na moment okúsiť len z jediného dôvodu. Predstava trávenia času v rozjímaní na našich lúkach, keď si sám človek a suchá, pichľavá tráva pod nohami. Jedna z mojich obľúbených spomienok letných prázdnin z detstva. Tie momenty, ktoré zažívali rodičia, starí rodičia a boli pre nich každodennosťou. Vravievali, že jedinou úlohou bolo nepustiť capkov do susedovho poľa, on tam má husi a morky, nerobí to dobrú krv. So susedmi treba predsa vychádzať. Chovali včely, a tak niekedy vymenili ovčiu kožu za pár litrov medu. A keď sme my slaninu doúdili, oni zas husacej polievky navarili, zišli sme sa a hodovali. Aká vďačnosť to bola, keď zasadli večer za stôl, nôžky ubolené odpočali a s modlitbou na perách zaspávala celá rodina pohromade.
To, čo naši starší poznali, čo im bolo blízke, je dnes už spomienkou. Neveriacky počúvali príbehy „nového“ vzdialeného mestského sveta. Jedni s iskrou v očiach, v napätí, vzrušení jasajú a snívajú o výdobytkoch veľkomiest, modernej techniky, „kto-to-kedy-videl“ módy a výstredných účesoch, iní rukou mávli a volali späť do práce, ktorá im chleba dožičila: „Netáraj hlúposti, bo ťa kutáčom vyprášim!“
Pochopení či nie, otvorili komnatu veľkú ako svet. Inú, nepoznanú, tiež však skutočnú. Iné krajiny ponúkali vymoženosti, vzdelanie, doposiaľ pre nás nevšednú kultúru, kuchyňu a zvyky. Odvaha, vďaka ktorej duša nové poznala.
Tu sa mi otvára spomienka z mojej starej detskej izby. Prišla som zo školy domov a môj citát na skrini zmenil význam. Ocino prepísal slovo „strach“ na „poznanie“.
„Poznanie je štartový výstrel za najlepšími chvíľami.“
Čím som staršia a viac poznávam, cítim, aké posolstvo so sebou poznanie a vzdelanie prináša. Škola je v mojej predstave podnecujúca kriticky myslieť, slušne zdieľať pohľad na vec, nechce, aby sme zatvárali oči pred diskusiou o súčasnom dianí vo svete, a poskytne na moment príležitosť pre vzájomnú motiváciu a témy, ktoré buď v štandardoch zakotvené nie sú, alebo sa v triede mihnú len náznakom. Priestor pre globálne témy, ktorých sme dnes súčasťou omnoho viac a ktoré sme v dobách susedských výpomocí a hospodárskej nezávislosti nepoznali. Čas na lásku, výchovu, intimitu. Také sa vtedy nezvykli. A my sme si stále niektorí nezvykli, že ukázať strach alebo sklamanie je „dovolené“. Že chlapi plačú a nie je to prejav slabosti, ale ľudskosti.
Pred niektorými témami starší len zatvárajú oči. Globálne otepľovanie podľa niekoho stále neexistuje, homosexualita je choroba, ľudia z krajín globálneho juhu si za to, aké životy vedú, môžu sami, a potraty sú otázkou politiky a náboženstiev. Zvyklosti lokálnej spoločnosti, ktoré sa stali postojmi, nás priveľmi polarizujú. Pre všetok hnev a únavu, ktoré dnes vládnu svetu, nie sme ochotní jeden druhého počúvať. Kedy sa z toho dobrosrdečného ľudu stal národ, ktorý neustále súťaží? Ide proti svojim blízkym, dovolí si nadávať, dopustí nenávisť? Nenávisť, ktorá zabíja? Zdrojom našich informácií už nie sú len priatelia, rodina a miestne hlásenia. (Veď o svete dnes môžeme čítať priamo na dlani, tak prečo podliehame dezinformáciám a veríme tomu, čo niekto „započul“, hoc máme desiatky možností overenia pravdivosti informácií a nespočet rozličných pohľadov na veci, ktoré tiež stoja za úsudok?)
Myslím, že ten krásny jednoduchý svet, aký tu býval a aký som v predošlých riadkoch opísala, sa už nenavráti. Asi sa preleje veľa vody, kým sa otrasieme a kým si z príbehov uponáhľaného sveta tam vonku vezmeme poučenie a skúsenosti a materializmus necháme za dverami. A ľudia starší i mladší sa od seba budú učiť navzájom.
Cítim, že mnoho mladých ľudí beží preč, cíti sa beznádejne, nevypočuto, sklamane, ide za lepším životom v domnienke, že bude viac rešpektujúci, a zbavia sa stereotypov, na ktoré sa už oni necítia. Taký život ich tam však čakať nemusí. A možno ani nebude.
Pomôžme empatii a porozumeniu rásť. Zvyky, nad ktorých podstatou nerozmýšľame, strach z nového a rebélia kričiaca Mám svoj názor, nechcem poradiť! z nás spravili bytosti nepočúvajúce, hnevajúce sa, niekedy aj menej láskavé a empatické. Mali sme sa za dobrých, pracovitých a pohostinných. V niektorých veciach sa asi stále máme čo naučiť.
Autorka: Alexandra Turoňová
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová