Striedavá starostlivosť – ako zachovať zdravé a láskyplné vzťahy

Tak ako život nie je prechádzka ružovou záhradou, ani vzťahy nie sú vždy jednoduché. Bohužiaľ sa často stane, že partneri nevidia dôvod žiť spolu ďalej, a nasleduje rozchod, rozvod. Pokiaľ z tohto vzťahu vzišli aj deti, spustí sa lavína procesov o úprave práv a povinností k maloletým. Dnes už bežná prax.

Poďme sa bližšie pozrieť na inštitút striedavej starostlivosti. Má svoje výhody, ale taktiež nevýhody. Skôr by som sa však v článku chcela zamerať na vzťahy počas striedavej starostlivosti.

Pokiaľ dieťa vyrastá s oboma rodičmi niekoľko rokov a po rozchode či rozvode žijú v rovnakom meste, tak je podľa mňa vhodné zvoliť striedavú starostlivosť. Je však množstvo okolností, ktoré toto rozhodnutie ovplyvňujú, a veľmi dôležité je aj odporúčanie kolíznej pracovníčky.

Povedzme teda, že dieťa je v striedavej starostlivosti. Ako to prežíva? To je v prvom rade na rodičoch. Stretávam sa s prípadmi, že si rodičia robia prieky. Keď je dieťa s matkou, ona osočuje otca, a keď je s otcom, on osočuje matku. Možno si myslia, že si tým dieťa naklonia na svoju stranu, ale to je omyl. Dieťa tým veľmi trpí. Treba si uvedomiť, že to malé stvorenie ľúbi oboch rodičov rovnako. Ak plače, že nechce ísť späť k matke, neznamená to, že otca má radšej.

Deti sa cítia najlepšie v prostredí, kde majú pozornosť, široké možnosti zábavy a rodič sa im veľa venuje. Je preto prirodzené, že sa dieťaťu nechce od otca odísť, keď má dom a na záhrade doslova „playland“, a matka žije v byte. Neznamená to, že matku nemá rado. Platí to aj opačne. Niektorí rodičia bohužiaľ zneužívajú takéto situácie a otáčajú ich vo svoj prospech. Ani týmto dieťaťu nepomáhajú, práve naopak. Takisto pokiaľ jeden rodič dieťaťu dá na týždeň do ruky mobil, „aby mal pokoj“, a druhý rodič dáva dieťaťu mobil v obmedzenom režime, tak je normálne, že dieťa chce ísť tam, kde mu viacej povolia. Rodičia by sa mali dohodnúť na rovnakých výchovných metódach, pretože aj dvojaká výchova dieťaťu ubližuje, čo si rodičia veľakrát neuvedomujú.

Ďalším problémom je, keď jeden z rodičov hľadá spôsoby, ako dieťa druhému rodičovi nedať. Stáva sa to vtedy, keď má pocit, že je dieťaťu u toho druhého lepšie. Dostaví sa obava z toho, že ho stráca a príde o neho. Milí rodičia, o svoje deti neprídete! No váš vzťah s nimi sa skomplikuje vtedy, keď im budete brániť ísť k svojmu bývalému partnerovi. V tomto prípade môže zasiahnuť aj zákon o rodine, v ktorom je uvedené, že ak jeden z rodičov opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom, ktorý je súdom upravený, súd môže na návrh niektorého z rodičov zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti. To znamená, že dieťa môže byť zverené druhému rodičovi.

Ale späť k prežívaniu dieťaťa.

Či už sú rodičia spolu alebo od seba, dieťa si počas života osvojuje konkrétne vzorce správania. Tak ako sa správajú rodičia, tak sa väčšinou bude správať aj dieťa. Je na nás rodičoch, aké vzorce správania svojim deťom zanecháme. Pokiaľ naše vzťahy budú zlé, dieťa si to so sebou ponesie celý život. Každá hádka, prieky, osočovanie, to všetko mu ubližuje. Po rozchode zväčša prevládajú u bývalých partnerov emócie. Ten mi ublížil. Ten mi toto urobil. Áno, po rozchode majú obaja dôvody, prečo sa na seba hnevať, ale dieťa za žiadny z nich nemôže. Je ťažké „prehryznúť“ takéto veci a vyrovnať sa s krivdami minulosti, no nikdy do toho nezaťahujme dieťa, aby sa nestalo obeťou našich frustrácií.

Nezhody tiež vznikajú, keď si jeden z rodičov nájde nového partnera a druhý nie. Opäť sa jeden z nich zľakne, že keď dieťa bude u toho druhého v prostredí „kompletnej zostavy“, tak ho bude strácať alebo že mu ho dokonca budú chcieť zobrať. Alebo ak matka dieťa učí, že jej nový priateľ je ocko – toto nikdy nerobte. Dieťa je zmätené a opäť mu to len ubližuje. Ak to robia vám, nebojte sa. Každé dieťa má jasne zadefinované, kto je otec a kto je matka, a nikto cudzí vás v tomto prípade nenahradí.

Snažme sa, aby malo dieťa pozitívne vzory, aby žilo v prostredí zdravých vzťahov, pretože práve ono je tá najväčšia motivácia a dar v živote človeka. Keď je dieťa napríklad u matky, mala by sa o otcovi vyjadrovať v dobrom, užívať si naplno spoločné chvíle a dať dieťaťu svoj čas, pozornosť a lásku. Takisto keď je dieťa u otca, malo by vnímať, že on nepociťuje voči jeho matke zášť, a mal by sa mu venovať minimálne rovnako.

To najviac, čo môžeme dieťaťu dať, je náš čas. Vytvárajme mu zážitky a spomienky, pretože tie mu nikto nevezme, a vďaka nim mu dokážeme dopriať krásne detstvo a minimalizovať dôsledky rozpadu rodiny.

Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Ilustrácia: autorka | Priateľstvo

Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová