Rozhovory s psychiatrom | 1. časť | Súčasné skraty v sociálnej sfére sú príčinou vážnych psychických problémov

Pred spustením projektu „Rozhovory s psychiatrom“, v ktorom je mojím partnerom v dialógu psychiater a psychoterapeut MUDr. Milan Ignjatovič, sme oslovili vás, milí naši čitatelia, a ponúkli sme vám možnosť navrhnúť témy do jednotlivých článkov. Medzi prvými sa s nami skontaktovala pani Iveta a zdôverila sa nám so svojím problémom.

Pani Iveta pracuje ako opatrovateľka v domove pre seniorov. Svoju prácu miluje a na aktuálnom pracovisku je už 10 rokov. Nedokáže si predstaviť, že by robila niečo iné.

V zariadení majú 160 klientov, a keď polovica z nich minulý rok v novembri ochorela, situácia bola veľmi zlá. Pani Iveta prežívala strach už od jesene. Rodina pre ňu zrazu prestala existovať. Do práce ju hnal inštinkt pomáhať. V hlave mala jedinú myšlienku, ktorá sa jej ustavične neodbytne vracala: „Musím pracovať, lebo nás potrebujú! Majú len nás!“ Po každej službe si robila te*t a neg***vn* výsledok považovala za malé víťazstvo. Keď ochoreli jej kolegyne, ostatné už takmer nevládali – fyzicky aj psychicky – a každý večer a ráno, keď ich nikto nevidel, plakali.  

Na Silvestra ochorela aj ona. Odlúčenie od rodiny a i*olác*u v izbe prežívala veľmi ťažko. Bála sa, že na*a*í manžela, ktorý je po porážke a má ďalšie ochorenia. Našťastie to od nej ani on, ani nikto iný z rodiny nedostal. Keď sa uzdravila, vtedy si uvedomila, že prežila psychickú traumu, a dodnes sa z nej nedokáže spamätať.

Odkedy sa koncom septembra zasa veľa hovorí o nemenovanej ch*r*be, pani Iveta neustále prežíva strach, nedokáže sa sústrediť, búši jej srdce, a keď ide v práci po chodbe, predstavuje si, kde všade okolo nej je v*r*s. „Vidí“ ho aj vo vlaku, a preto si počas cestovania odmieta sadnúť, lebo sa bojí, že sa jej prichytí na oblečenie. Všetko okolo seba utiera, prepadáva panike, cíti fyzickú nevoľnosť. Desí sa predstavy, že znova ochorie, a tvrdí, že to už nechce prežiť, že už nevládze.

Pani Iveta nie je zrejme jediná, kto má za posledný rok a pol takéto či podobné psychické problémy. Môžete to potvrdiť zo svojej praxe v ambulancii, pán doktor?  

Áno, môžem potvrdiť, že za uvedené obdobie sa nám počet pacientov s takýmito problémami strojnásobil.

foto:  Milan Štefánik | @jimi_photographer

Je pochopiteľné, že na základe stručného popisu príznakov pani Ivety nie je možné stanoviť diagnózu. Predsa vás však poprosím, pán doktor, o stručnú analýzu jej situácie.

Je to modelový prípad syndrómu burnout, čiže vyhorenia disponovanej osobnosti. Semienko strachu bolo do nej zasiate už v detstve. Následne bolo vytesňované rôznymi spôsobmi a mechanizmami. Napríklad obrannými mechanizmami.

Podľa Anny Freudovej je najnižším takýmto mechanizmom splitting, čiže čierno-biele videnie, najčastejšie sa vyskytujúce u psychóz, čo však nie je prípad pani Ivety. Ďalej sú to projekcie, projektívne identifikácie, klamanie, regresia.

Na strednej úrovni sú masochisticky a sadisticky centrované mechanizmy, ktoré však nemajú nič spoločné so sexuálnymi praktikami. Potom je to aktívne pasívny postoj, aký používal Gándhí na dosiahnutie svojich politických cieľov (hladovky). Ďalším vytesňovacím mechanizmom je altruizmus, a práve ten prevažuje u pani Ivety.

Najvyšším obranným mechanizmom je sublimácia. Tu je charakteristické aktívne zameranie sa napríklad na umenie, vedu alebo šport. Mnohé známe osobnosti mali, respektíve majú, psychické problémy. V súčasnosti je už verejne známe (prípad je zbavený lekárskej mlčanlivosti), že českého herca Miloša Kopeckého liečil profesor Cyril Höschl (v českom časopise Psychiatrie o tom podrobne písali autori: Höschl, Švestka a Libiger).

Vynálezca Nikola Tesla trpel fóbiou z perál: keď zbadal v miestnosti ženu s perlovým náhrdelníkom, utiekol. Trpel aj obsedantno-kompulzívnou poruchou a strachom z mikróbov, odborne nazývaným myzofóbia: pred jedlom musel najprv 27-krát utrieť vidličku, lyžicu, nôž a tanier, až potom sa najedol.

Vráťme sa k pani Ivete. Ako som už spomenul, u nej ide o syndróm vyhorenia vyprovokovaný pomáhajúcou profesiou, čo u nej za uplynulý rok a pol vyvolalo distres. Jej obranný mechanizmus, istá forma altruizmu, zlyhal, a preto sa jej trápenie zvýraznilo a prešlo do panických záchvatov a agorafóbie. Jej správanie počas cestovania vlakom možno prirovnať k správaniu Nikola Teslu a jeho myzofóbii.

foto: Milan Ignjatovič

Chápem, že ak pani Iveta už 10 rokov pracuje v DSS-ke – čo je jednoznačne poslaním, a nie povolaním – je nielen ona, ale aj ostatný personál prepracovaný. Keď sa k tomu pridá nedostatok pracovných síl, vážne ochorenie kolegýň a klientov, u ktorých polymorbidita celú situáciu ešte zhoršuje, tak jej šľachetná angažovanosť v pomáhajúcej profesii dostáva ťažké rany a mení sa na sociálny distres.

Pani Iveta spomína, že s kolegyňami pravidelne plakali. Takáto plačlivosť – odborne známa ako lakrimozita – je charakteristická práve pre ženy. Muži svoje emócie tradične prejavujú menej, väčšinou vo forme hnevu. Samotný plač či hnev nie sú vo svojej podstate zlé, pretože dotyčnej osobe sa uľaví a organizmus sa cez slzy detoxikuje.

Musím však povedať, že ochota pani Ivety naďalej zostať a venovať sa seniorom v danej situácii je naozaj obdivuhodná!

Pre porovnanie sa pozrime do iných krajín.

Slovinec, profesor sociológie Vito Flaker, je významnou autoritou v oblasti extramurálnej starostlivosti (mimo múrov nemocnice) o vážne psychicky chorých a iných pacientov. Na Slovensku sme v tomto smere ešte stále v plienkach, pričom v Slovinsku sa im výrazne darí už od roku 2013.

V Taliansku musí ošetrovateľ po siedmich rokoch v DSS-ke zmeniť zamestnanie – prejde napríklad na interné oddelenie alebo chirurgiu a po určitom čase sa do DSS-ky znovu vráti.  

V Nórsku je bežné, že po štyroch rokoch práce na psychiatrii majú zamestnanci rok platené voľno, ktoré využijú na to, aby nabrali energiu a silu pokračovať ďalej.

Už Carl Gustav Jung hovoril o altruizme ako o obrannom mechanizme. Pani Iveta pomáhala iným, realizovala sa v praxi a vďaka tomu nepociťovala úzkosť. Nápor na psychiku sa však stupňoval a po dosiahnutí istej hranice ju úzkosť nekontrolovane zaplavila. Jung definuje zdravý altruizmus nasledovne: Musím najprv popracovať na sebe, aby som vedel pomáhať iným. A práve túto časť pani Iveta nepoznala alebo preskočila. Žiaľ, mentálnej hygiene sa dnes venuje minimálna pozornosť.

Dokáže pani Iveta a ostatní s podobným problémom zvládnuť svoj stav bez intervencie odborníka?

Odpoviem na rovinu: v tejto fáze to sama nezvládne.
(pozn. redakcie: pani Ivetu sme ihneď kontaktovali. V čase, keď je tento článok publikovaný, je pani Iveta už práceneschopná a vyhľadala odbornú pomoc.)

Ako sa dá takýmto stavom predchádzať?

Neviem, koľko má pani Iveta rokov, ale podľa C. G. Junga treba do tridsiatky dokončiť školu, do štyridsiatky sa treba vydať/oženiť a do päťdesiatky treba získať minimum finančných rezerv, s ktorými sa dá dôstojne prežiť. Jung však dodáva, že vo veku 35 až 40 rokov nastupujeme na cestu individualizácie a rozlišovania medzi archetypmi persona, ktorý predstavuje to, čím chcem byť, a tieňom, predstavujúcim to, čím skutočne som. A to je ťažká práca.  

Obdobie medzi 35-tym a 40-tym rokom je v živote človeka zlomové. Dovtedy sa venoval životu a potom sa môže venovať smrti. Treba to chápať zoširoka, obrazne, ako prípravu na odpočinok. Ako symbol dvoch životných fáz, ktoré sú v neustálom protiklade: život a smrť, radosť a smútok, nenávisť a láska… Jung to pomenúva ako coniunctio oppositorum alebo complexio oppositorum, zlučovanie protikladov. V každom človeku je prítomné dobro aj zlo. Keď sa sústredíme len na to dobré, keď to v tomto smere preženieme, o to viac je v nás potlačené to zlé. Vtedy sa nám v živote nedarí. Aj zlo treba prijať ako skutočnosť. Treba si osvojiť jednoduchú mantru: Úcta, rešpekt a láska. Nielen k iným, ale aj k sebe.

Čo by ste pani Ivete poradili, pán doktor?

Pani Iveta by mala začať u erudovaného certifikovaného psychoterapeuta. Ak by sa jej stav naďalej zhoršoval, mala by zájsť za psychiatrom na doladenie problému, ktorý ju úplne ovláda.

Súčasné skraty v sociálnej oblasti – to je to, čo pani Ivetu a mnohých iných dostalo do ťažkého psychického stavu.

A ešte jedna moja rada na záver: nevkladajme do detí strach, lebo to je ich priama cesta na popravisko v sociálnej sfére.

Ďakujem pánovi doktorovi Milanovi Ignjatovičovi za stretnutie a čas, ktorý mi venoval. Témou nášho ďalšieho rozhovoru bude popôrodná depresia.  

Zhovárala sa: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka
Odpovedal: MUDr. Milan Ignjatovič, psychiater a psychoterapeut

MUDr. Milan Ignjatovič je vedúcim psychiatrických ambulancií v poliklinickej časti Nemocnice s poliklinikou v Brezne, n.o. Pochádza zo Srbska. V minulosti pôsobil vo Švajčiarsku na klinikách v Lausanne a Ženeve, v Srbsku a Banskej Bystrici. Popri starostlivosti o svojich pacientov sa venuje fotografovaniu, je muzikantom a autorom desiatky odborných publikácií a kníh poézie.