Politika troch detí všetkých len rozosmiala

Najdôležitejšia správa uplynulého mesiaca je v Číne pravdepodobne zmena politiky plánovania rodiny. Viac ako päťdesiat rokov s rôznymi prestávkami uplatňovala politiku jedného dieťaťa, ktorá bola zavedená po tom, ako vláda novozaloženej Čínskej ľudovej republiky (1949) po prvom sčítaní obyvateľstva zistila, že Číňanov je príliš veľa, podstatne viac než sa čakalo. Rýchlosť rastu populácie bola dlhodobo neudržateľná. Lenže predseda strany Mao Zedong s týmto postojom nesúhlasil a tvrdil, že Číňanov musí byť tak veľa, aby boli schopní Američanov ubiť čapicami v prípade, že na nich zhodia atómovú bombu. A tak vždy, keď mal moc, toto nariadenie zrušil. A vždy, keď bol od moci odstavený, opozícia zákon znovu zaviedla.

Naposledy bola táto politika obnovená po jeho smrti na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a platila bez prestávky až do začiatku druhého desaťročia 21. storočia. Rast populácie už viac nebol nekontrolovateľne rýchly. Čína sa vymanila z pozície najľudnatejšej krajiny sveta – predbehla ju India, ktorá teraz vyzerá tak, ako by vyzerala Čína nebyť politiky jedného dieťaťa.

Lenže kým indickej ceste sa Čína úspešne vyhla, nechtiac sa vydala cestou japonskou. Populácia začala rýchlo starnúť. To sa dalo predpokladať, pretože čínska vláda pri dlhodobom odhade zrejme neplánovala, že ľudia prestanú mať záujem vychovávať deti pod sociálnym tlakom. A tak začala spoločnosť starnúť podstatne rýchlejšie, než sa čakalo. Nehovoriac o tom, že celá súčasná generácia je tvorená jedináčikmi, pričom generácia pred nimi mala jedny z najväčších rodín vôbec. Mladí ľudia sa nielenže musia starať o svoje potomstvo, ale aj o množstvo starých ľudí v krajine, kde, žiaľ, zdravotníctvo a dôchodkový systém nie sú také vyspelé, aby sa na nich dalo spoľahnúť.

foto: autor

Tlak na ľudí bývajúcich v čínskych mestách je obrovský, život tam na nich kladie také vysoké nároky, že aj jedno dieťa je pre mnohých príliš drahý luxus. Okrem toho veľa z nich vyrastalo v nefunkčných rodinách, kde sa rodičia hnali iba za prácou a na deti nemali čas. Mladí ľudia na sebe vidia následky tohto životného prostredia, následky nezdravej spoločnosti. Nechcú do tohto blázinca priviesť ďalšiu generáciu. A tak sa celou spoločnosťou šíri obrovský trend „dingke“, bezdetného manželstva.

A keď rodina predsa len jedno dieťa má, druhé už nechce. A tak zákon umožňujúci tretie dieťa ľudí doslova rozosmial. Je to zúfalý pokus opäť naštartovať pôrodnosť v starnúcej spoločnosti, ale bez toho, aby sa zlepšili sociálne podmienky na podporu rodiny. Väčšina vzdelaných Číňanov vidí iba jedno východisko: zlepšenie sociálnej podpory pre rodiny, zvýšenie dostupnosti bývania v mestách (predsa len tam už dnes žije väčšina národa) a postupné zmiernenie spoločenského tlaku. Problém je, že sa to ľahko povie, ale ťažko naplní.

Na druhej strane problém so starnúcim obyvateľstvom a znižujúcou sa pôrodnosťou nemá len Čína. Má ju celý moderný svet vrátane Slovenska. Možno by pomohlo, keby sme ako ľudstvo znížili svoje nároky na neustály ekonomický rast a radšej sa začali sústreďovať na udržateľnosť. Ale neviem, či sme toho schopní. Takmer všetci predsa chcú každý deň obedovať mäso, ročne ísť aspoň na dve dovolenky a každý rok si kúpiť nový iPhone. A to sa zlúčiť nedá.

Autor: Pavel Dvořák
viac o autorovi: Cesty Čínou s Pavlom Dvořákom