Vo svojich článkoch sa venujem rôznym témam, avšak všetky majú spoločného menovateľa – deti. Nedávno som mala možnosť odpozorovať jednu situáciu, ktorá ma priviedla k ďalšej téme – súrodenci.
U mnohých ľudí sa stretávam s názorom, že ideálne je mať aspoň dve deti. Áno, je dobré, ak má dieťa súrodenca, avšak podľa mojich skúseností sa často stáva, že i napriek vytúženej dvojici sa deti nemerajú rovnakým metrom. Čo to v praxi znamená? Je prirodzené, že menšie dieťa si vyžaduje viac starostlivosti než to staršie. Pozornosť rodiča sa musí odrazu deliť dvoma a starší súrodenec sa začne cítiť ukrivdene. Nazýva sa to tiež „syndróm zosadenia z trónu“. Vtedy je veľmi vhodné staršieho súrodenca zapájať do starostlivosti o mladšieho brata či sestru a najmä sa s ním o tejto situácii porozprávať a vysvetľovať mu ju. Je prirodzené, že do rodiny pribudne ďalšie dieťatko. Deti však rastú, vyvíjajú sa a stále viac a viac vnímajú. Ani jedno dieťa nie je rovnaké. Jedno je živšie, iné submisívne, jeden brat je introvert, druhý extrovert, mladšia sestra je ako anjel, staršia je rebel a podobne. No stále sú obe deti naše.
Veľakrát sa stretávam s tým, že jeden, práve ten bezproblémový, je uprednostňovaný a ten živší je len chodiaci problém. Iste, je jednoduchšie vychovávať dieťa, ktoré na slovo poslúcha, dobre sa učí a nikdy nič nevyviedlo. No zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo je ten druhý súrodenec problémový? Nie je to práve absentujúcou pozornosťou a rozdielmi, ktoré dieťa cíti? Hovoríme, že obe deti milujeme rovnako, no vzhľadom na náš prístup sa im to nemusí zdať pravdivé. Máme tendenciu ich porovnávať. Pozri sa na Katku, jej nemusím dvakrát hovoriť, dokáže si veci odložiť sama. Každý deň prídeš špinavý z tej školy, Tomášovi čisté tričko vydrží aj tri dni. Ako je možné, že Laura sa to dokáže naučiť a ty stále nosíš zlé známky? Andrejka je jedno zlaté dieťa a ty stále robíš v škole problémy, samé poznámky, už mám toho dosť, máš domáce väzenie! Zdajú sa Vám takéto výroky povedomé? Rodičovstvo nie je prechádzka ružovou záhradou, ale tým, že budeme deti porovnávať, ich staviame proti sebe, a sami spôsobujeme bolesť vlastnému dieťaťu, pretože to pociťuje ako krivdu. Život netrvá večne a mali by sme mať na pamäti, že keď svoje deti rodičia už naveky opustia, stále majú jeden druhého. Preto by sme mali mať na zreteli, že ich dobrý súrodenecký vzťah je veľmi dôležitý.
Takisto som sa stretla s rozdielmi vo výchove, keď jedno dieťa bolo neplánované a druhé plánované. Uveďme si opäť jeden prípad z praxe. Plánované dieťa bolo uprednostňované, bolo obľúbené a navyše v škole šikovné. To prvé dieťa bolo rebel. Problémové, zlý prospech v škole, a teda doma neustále negované. V puberte si začalo hľadať rodinu medzi kamarátmi a neskôr šiel tento človek vo vzťahoch za prvým, kto mu prejavil pozornosť, lásku a oporu – pretože mu to v detstve chýbalo. Mnohokrát sa teda stalo, že sa popálil a na svete boli ďalšie trápenia. Tento človek mal narušenú sebadôveru, sebahodnotenie aj sebavedomie. A aj napriek tomu, že je dospelý, stále vníma rodičovský rozdiel v komunikácii, podpore alebo riešení problémov oproti jeho súrodencovi. Keď má narodeniny, spraví sa torta „zo škatule“, keď má narodeniny súrodenec, objednáva sa špeciálna z cukrárne. Aj takéto, pre niekoho možno malichernosti, ten človek dodnes vníma a je mu to ľúto. To len na margo toho, ako môžu byť naše deti ovplyvnené rozdielnym prístupom rodičov. Nie je to len chvíľkové urazenie sa, ako to možno my rodičia vnímame, má to ďalekosiahle dôsledky až do dospelosti, ktoré si dieťa nesie so sebou takmer celý život. Veľa rodičov si to neuvedomuje, neprizná si to, a keď im to ich dieťa povie, ešte ich to nahnevá. A to „slabšie“ dieťa sa dostane do stavu, že jednoducho stratí dôveru v rodičov, nepovie im o svojich úspechoch, problémoch, túžbach a ten vzťah je natrvalo rozvrátený.
Dieťa je dar, a tak by sme to mali vnímať, pretože kým je dieťa malé, tak nás potrebuje, avšak príde čas, keď my budeme potrebovať naše deti. Dávajme im rovnaký pomer lásky, pozornosti a nedávajme im pocit, že sú nechcené. Rozprávajme sa s nimi rovnako, zapájajme ich rovnako do aktivít, riešme problémy na rovnakej úrovni, aby videli aj cítili, že ich skutočne obe milujeme rovnako.
Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
