Dieťa ako učiteľ

Náš mladší syn bol od narodenia svojský. Takmer neplakal, v noci sa iba ohlásil a potom trpezlivo čakal, kým dostane jesť. Všetko zvedavo sledoval a stále udržiaval očný kontakt. Ako osemmesačný sa šikovne spúšťal po schodoch – zásadne po štyroch a dolu hlavou. Desaťmesačný sa začínal po vlastných nohách opatrne presúvať popri nábytku a veľmi rýchlo sa naučil behať. Už keď mal asi dva roky, identifikoval sa so svojím „ja“, a ak sme mu chceli s čímkoľvek pomôcť, kričal: „Ja sám!“

Roky bežali a začali sme si všímať, že ak sme ho chceli nejakým spôsobom usmerňovať, vôbec sa nám nedarilo. Bol taká neriadená strela. Ak sme vynakladali čas, energiu aj peniaze na rôzne aktivity, s ktorými vnútorne nesúhlasil, ale my ako rodičia sme si postavili hlavu a trvali na nich, buď ochorel, zranil sa alebo mu v nich zabránila iná nečakaná prekážka zvonka. Takže naše snahy boli zbytočné.

Minulý školský rok sa rozhodol, že nepotrebuje venovať čas matematike pred povinným testom „Monitor 9“. Ak ste mali deviataka, viete, že tento test deti značne stresuje, lebo jeho výsledok sa započítava do prijímacích pohovorov na strednú školu. Okrem toho sa v tomto období pripravoval na talentové skúšky na strednú umeleckú školu, ale rozhodol sa, že svoje portfólio výkresov začne tvoriť len týždeň pred skúškami, hoci v skutočnosti mal na ich vypracovanie času dosť. Chodila som okolo neho, najprv prosila, potom sa rozčuľovala, aj sa ho snažila motivovať, no nedokázala som ho do práce dotlačiť. A výsledok? „Monitor 9“ bol prvýkrát v histórii jeho existencie na Slovensku zrušený a nášho syna záhadne obišiel. A v dôsledku existencie Covidu mal, čo sa týka náročnosti, doslova tretinové skúšky oproti tomu, čo musel zvládnuť náš starší syn pred piatimi rokmi na tej istej škole. Teda za týždeň vytvorené dielka mu na preukázanie talentu na prijatie postačovali. Takže život ukázal, že extra čas na výučbu matematiky nepotreboval a to, čo vyprodukoval, na talentové skúšky úplne stačí. Dieťa šťasteny? S tichým úžasom som to pozorovala.

Keď mi nedávno volal profesor, že náš syn nepracuje tak, ako by podľa predstáv učiteľov v tejto dobe pracovať mal, hneď ma prepadol pocit nedostatočnosti. Paradoxne nie jeho, ale môj – asi som zlá matka, keď neviem svojho prváka na strednej odbornej škole podnietiť k vyššej aktivite. Zrazu som si uvedomila, že ten pocit dôverne poznám. Tento pocit zlyhania ako matky mi naskakoval pravidelne, ak sa hocikedy v minulosti ozval učiteľ, že jeden zo synov nepracuje v zmysle školských osnov. Mám totiž syndróm zodpovednej jednotkárky, ktorá roky išla v starých šľapajach svojich rodičov a do bodky plnila pokyny autorít. V snahe zabrániť najhoršiemu sme doučovaním vždy „hasili“ zameškané, no dieťa bolo nešťastné a ja som bola ťažko frustrovaná. Koľko to stálo námahy, času a energie, ani nehovorím, peniaze boli druhoradé. Vnímam, že sme ako rodičia dlhé roky venovali pozornosť niečomu, čo pre život dieťaťa v skutočnosti nebolo potrebné.

foto: Ľubomír Vypušťák

Keď som pochopila, že ani v tomto prípade nemôžem zmeniť svojho syna, pretože môžem zmeniť iba seba, zalial ma oslobodzujúci pocit. Aj keď som ešte stále jeho zákonný zástupca, za svoj život je predsa zodpovedný sám. Na druhej strane, nachádzame sa uprostred diania, ktoré nezažil ani jeho dedo počas druhej svetovej vojny. Už teraz som zvedavá, ako sa s tým v školstve vysporiadajú. Ak štyri mesiace z piatich prvák nechodí do školy (a ktovie, ako dlho to ešte bude trvať) a je bez sociálnych kontaktov, je to pre neho veľmi frustrujúce. Online vyučovanie ho nebaví, kvôli tomu na umeleckú školu predsa nešiel. Navyše najdôležitejšia je preňho odborná prax v ateliéri, ktorá je prípravou do pracovného života. Čo sa teraz bude diať? Vyučovanie bude pokračovať tam, kde začiatkom októbra skončilo? Koľko detí si zopakuje tento ročník? Ostávam pozorovateľom situácie a cítim veľké zmeny.

Ak našim deťom škola a jej metódy vyučovania roky spôsobujú doslova muky, občas sa necháme do situácie tak vtiahnuť, až uveríme v domnelé deficity, ktoré dieťa musí prekonať, aby vyhovelo požiadavkám školy. Vnímam, že tak, ako sa nám pred očami rúca právny systém, rúca sa aj ten školský. A čo sa rúca úplne, je náš hodnotový systém. Za posledný rok som prešla toľkými zmenami ako ani za ostatných desať nie. Deti nám túto zmenu urýchľujú, svojím prístupom k životu nás učia, že známka je len číslo na stupnici vymyslenej systémom, že nemá vplyv na hodnotu študenta, a preto nech je akákoľvek, nič nezmení na tom, akým je v skutočnosti človekom.

Deti nás učia, ako ich konštruktívne sprevádzať procesom ich vývoja. Vyžaduje si to porozumenie, prijatie a lásku. Veď my sami prechádzame celé desaťročia vnútorným vývojom a dlho trvá, kým s láskou spoznáme samých seba. Rovnaký priebeh by sme mali umožniť aj našim deťom. Naučiť sa neprispôsobovať svoje deti svojim predstavám, ale pochopiť, že až keď im dokážeme poskytnúť bezpodmienečnú lásku, budeme ich milovať také, aké sú.

A ďakujem ešte za niečo mimoriadne dôležité. Je to moje uvedomenie, že ani ja nie som povinná sa večne prispôsobovať predstavám druhých, pretože ako žena a matka som v najlepšom poriadku presne taká, aká som.

Autorka: Zora Vypušťáková
Autorka je etikoterapeutka a koučka. Viac na webe Priestor pre zmenu